babbles

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Ghanské jedlo

Čo som jedla a nejedla v Ghane
Jedlo v Ghane je pomerne jednoduché, ale celkom zaujímavé. Z plodín sa najviac používa ryža, kukurica, fazuľa, maniok (kasava), yamy (koreňová zelenina podobná sladkým zemiakom), banány a plantainy (zeleninové banány). Väčšina z plodín sa pestuje v Ghane, tropické rastliny viac na juhu a také, čo znesú aj savanu, na severe. V 50. rokoch minulého storočia tu pôsobil Slovák Albín Korem, pomáhal s rozvojom poľnohospodárstva a zakladal školy. Všimol si, že Ghančania polia po zbere úrody vypaľujú. Učil ich, ako využiť zvyšky rastlín na zlepšenie pôdy. Je to síce už veľmi dávno, ale niekedy dodnes vypaľujú políčka.
Rastie tu aj mango, papája, kakao, kešu oriešky, pomaranče a významný strom maslovník, z ktorého "orieškov" sa vyrába bambucké maslo (shea butter), známe aj nám z kozmetických prípravkov. Názov severoghanského mesta Tamale znamená maslovníkové pole, tama je maslovník.
Pozornosť si zaslúži aj kuchyňa. Najčastejšie je pod holým nebom buď ako klasické ohnisko, alebo ako jednoduchá kovová piecka s čiernym uhlím, na ktoré sa položí hrniec. Miesto na varenie sa nachádza vnútri domu. V meste sú domy štvorcové, átriové a na dedine sú okrúhle postavané do kruhu. Pod strechou sa býva, ale bežný život sa deje vonku, na dvore, kde sa varí, perie, suší prádlo aj potraviny, kúpu sa deti, umýva riad, zbiera a spracúva odpad... Varia väčšinou ženy a často jedna navarí pre celú rodinu z domu (čo môže byť napr. 16 ľudí). Keďže uhlie ťažšie chytá, používajú pletené vejáre na rozduchávanie uhlíkov. Večera je uvarená pomerne rýchlo. V hlavnom meste som videla aj kútik v dome s plynovým sporákom alebo dvojplatničkou. Veľmi často sa jedáva vonku, na ulici v stánkoch alebo len na stoloch popri ceste predávajú rôzne druhy jedál a jedlo je na naše pomery veľmi lacné.
Domácnosť nebýva veľmi vybavená riadom. V izbe, kde som bývala, sa nenachádzal hrnček, príbor, nôž, ani smetný kôš. Ak sme niečo naozaj potrebovali, požičali sme si to z domu od rodiny. Taaj, u ktorého som bývala, sa ako slobodný muž stravoval takmer výlučne vonku v stánkoch. Večere bývajú spoločné vonku pred domom. Postavili tri lavičky, z ktorých stredná slúžila ako stôl, kam priniesli z vnútra domu jedlo v spoločných plastových miskách alebo smaltových hrncoch. Jedáva sa rukami zo spočných nádob. Niekedy sa zavolá aj sused, keď ide okolo, alebo keď je na návšteve. Takto jedávali najmä mladí chlapi. Vždy ma volali k nim, ale týmto spôsobom mi bolo ťažké sa stravovať, lebo som musela ako turista dodržiavať vyššiu hygienu. Už len voda, ktorou si umývali ruky, nebola pre mňa pitná. Ak sme si zobrali jedlo do izby, jedli sme na zemi (na linoleu). Najmenej esteticky jedlo vyzeralo vtedy, keď sa prinieslo zo stánku z ulice. Bývalo zabalené v plastovom vrecku a v novinách. Najzábavnejší bol čaj zabalený v zauzlovanom mikroténovom vrecku. Je teda jasné, že stolovanie je v Ghane úplne iné ako v Európe.
Na raňajky sme mávali čierny čaj zaliaty jemne zázvorovou vodou s cukrom a kondenzovaným mliekom (anglické dedičstvo). K tomu buď fazule, ktoré mi ale nechutili kvôli použitiu palmového oleja, alebo biely chlieb opražený ako sendvič na panvici s vajcovou omeletou s trochou zeleniny (cibuľa, paprika, paradajka). Niekedy som ho jedávala suchý. Jedli sme v stánku pri ceste. Deťom dávali kakao z rozriedeného kondenzovaného mlieka a prášku Milo - kakao s cukrom, alebo Milo zaliali vodou. Ghana je kakaová veľmoc, majú veľmi kvalitné kakao, ale myslím, že je lepšie, keď sa na čokoládu spracúva niekde v Belgicku. Keď som ochutnala ghanskú čokoládu u nás, bola fakt výborná (teraz je napr. nanuk Magnum s ghanským kakaom alebo vyskúšajte fair trade čokoládové tyčinky), ale v Ghane mi tá čokoláda nechutila.
Na obed, keď bolo už veľmi teplo, som si väčšinou vypýtala buď banány, alebo plantainové či yamové čipsy (hranolky) s arašidovým práškom, niekedy varené alebo pečené yamy s arašidmi. Veľkú časť jedla Ghančania vyprážajú, aby zničili choroboplodné zárodky. Chladničky sú pomerne vzácne. Majú síce lacnú elektrinu, ale chladnička v domácnosti nie je potrebná, lebo všetko sa spotrebuje hneď. Napriek tomu, že moje obedy neznejú sýto, často som nedokázala zjesť celú porciu naraz a niekedy mi to bolo ťažké na žalúdok. Ale mohlo za to zrejme aj prostredie, nielen jedlo. Predsalen, je to Afrika.
Hlavné jedlá sa skladali najmä z kaše z kukuričnej fermentovanej alebo nefermentovanej múky (banku, sam, kenkey), cestovín, ryže a fazule (wachi) a uvareného a roztlčeného yamu (fufu). Dlho mi trvalo to všetko rozlíšiť, lebo sa recepty navzájom dosť podobajú a každý môže mať obmeny. Môžu sa podávať bez mäsa, so šalátom (trochu nakrájanej zeleniny) alebo s mäsom rôzneho druhu. Popusťte fantáziu, najrôznejšieho druhu - hydina (hlavne perličky), kozacina, hovädzina, ryby (aj fermentované), ale aj holuby, potkany, ježkovia... najlepšie bolo na dedine v jedálnom lístku "bush meat" - teda mäso, ktoré ulovili v buši, čiže naozaj hocičo. Všetko jedávajú aj s kosťami. Vraj pre vápnik. Naše debaty o strave vyzerali ako z dvoch rôznych svetov. Vysvetľovala som Taajovi, že kosti mu akurát tak čistia črevá, lebo vápnik v nich je v anorganickej a teda nestráviteľnej forme. Ak som preferovala zeleninu (som vegetarián), vysvetľoval mi, že on je mocný Afričan a potrebuje mäso. Ak som hovorila o surovej strave, tam som vôbec nepochodila, keďže vyprážajú. Zdravá strava v Afrike znamená výživné a bezpečné jedlo z hľadiska nákazy a zdravá strava u nás je o čo najmenšej tepelnej úprave vyváženého pestrého jedla. Cítila som sa ako z inej planéty.
Najobľúbenejším jedlom Taajovej rodiny je sam. Ono sa to inak píše, ale dagbančina má znaky, ktoré z tejto klávesnice nedostanem. Možno by sa to dalo napísať ako sagim, pričom g by vyzeralo ako grécka gama a číta sa ako také hnevlivé zahrmenie a i sa nečíta. OK, čiže jednoducho sam :) Vo vode bez soli sa uvarí nefermentovaná kukuričná a kasavová múka na kašu podobnú krupičnej. Miešať to veľkou varechou v hrnci je drina. Aby hrniec z piecky pri miešaní nespadol, žena si ho pridržiava železnými hákmi nohami. Po uvarení nakladá porcie kaše naberačkou z tekvičky, ktoré po vychladnutí a stuhnutí vytvoria akési bochníky. Vedľa sa uvarí okrová polievka, alebo skôr omáčka. Okra je v Afrike a arabskom svete rozšírená zelenina, plod rastliny ibištek jedlý. Je to príbuzný čínskej ruže alebo v Egypte známeho ibištekového čaju karkade. Plod je zelená tobolka, ktorá vyzerá ako paprička alebo nejaký struk, ale má prierez päťcípej hviezdičky. Vnútri má semienka, ktoré po rozkrojení dodajú jedlu mazľavý, ťahavý charakter. Okra a polievka z nej je síce naozaj veľmi dobrá, ale vyzerá nevábne. Varí sa s cibuľou, inou zeleninou, korením a bylinkami, niekedy sa pridá mäso. Finálne sa teda sam je takto: prstami sa naberie kúsok kaše, namočí sa do okrovej polievky a šikovne sa vloží do úst. Wachi bolo jedno z mojich najobľúbenejších jedál, aj keď sa do toho človek musí nútiť, pretože vyzerá nevábne. Je to zmes krátkych špagiet, ryže, fazule, kasavového prášku a trošku šalátu (mäso vynechávam, môže sem ísť ešte napr. vajce natvrdo). Kupuje sa v priehľadnej skrinke pri ceste, zabalené v sáčiku a novinách. Po rozbalení sa prstami premieša a môže sa jesť. Ghančania často používajú pikantnú príchuť, či už omáčku, alebo prášok. Volajú to pepper, ale neviem, či ide o nejaké čili alebo korenie. Ja sa to snažím vynechávať, lebo také štipľavé nemusím a mám z počasia (z vetra harmattan) rozbité pery a to je pekelná kombinácia.
Medzitým som si zvykla kupovať džúsy v krabici, ktoré som si riedila vodou Voltic z fľaše. Je pomenovaná po najväčšej rieke Volta. Nahrádzali mi aj jedlo a trochu vitamínov. Surového ovocia a zeleniny som veľa nejedla, neodporúča sa to ani len v Egypte, nie ešte v subsaharskej krajine. Ak som si kúpila nakrájanú papáju (inak by som si ju nemala čím doma očistiť), tak som ju umývala svojou vodou, čo bola kvôli šťave trocha škoda. Pomaranče majú zeleno-oranžovú kôru, je to iný druh, ako poznáme. Zvykne sa jesť tak, že sa okrája šupa, ale nie až po dužinu, odreže sa vrchol a vytlačí sa do úst len šťava. Banány sú menšie ako juhoamerické, ale sladšie - veď ich trhajú zrelé. Videla som viac odrôd, jedny nám dokonca veľmi nechutili. U nás niekedy dostať z Ghany a Kamerunu odrodu cavendish, ale tie som tam nejedla. Mango ani guavu som nejedla, ešte nebolo obdobie, ale bol čas papáje. Predtým som poznala takú viac do červena hruškovitého tvaru, táto ghanská bola zelená, veľká a súmerná. A chutila parádne. V Ghane je dostať len sezónne ovocie, dovážajú napríklad jablká, ktoré sú tu exotické a drahé.
Potraviny, plodiny či jedlo sa dá kúpiť v spomínaných stánkoch, na trhu, alebo aj v supermarkete. Aj keď tam sa dá kúpiť myslím že prakticky všetko, bežne som nevidela, že by ľudia jedli pomedzi jedlami niečo ako jogurty, pečivo, koláče, čipsy... Tá strava je veľmi jednoduchá, mne stačila, samozrejme, že váha išla dole, pretože trávenie má čo robiť samo so sebou. Na spestrenie mi Taaj dal ochutnať kukuričnú kašu, ktorá sa jedla s cukrom, do toho sa nasypali jemne slané arašidy a také pikantné krehké hadíky kuli kuli z arašidového tuku. To bolo zaujímavé, ale trochu divoké. Najmä keď sme cestovali, sme jedli boflot, čo sú mierne sladké vyprážané chlebové šišky, taštičky z kysnutého cesta plnené zeleninou a rybou a kooshe (kuši), čo bol vyprážaný fazuľový bochník. To som si veľmi obľúbila. Popri ceste a na zastávkach predávajú predavači rôzne veci, nie ale pre turistov (veď som tam často bola jediná), ale pre miestne obyvateľstvo - vyprážané ryby, bofloty, keksy, mäso na paličke, vodu, nápoje, kredity do mobilu, drogériu, paličky na čistenie zubov, žuvačky, cukríky...
Keď sme boli na dedine, pripravovali tam marinované sójové kocky na paličke, ktoré sa vypražili a predávali na trhu. Tu ma pohostila Taajova rodina, priniesli ryžu na jednom plastovom tanieri von na trh pre mňa a pre Taaja a dali mi plastovú lyžičku. Celkovo si viac vážili, keď aj cudzinec jedol rukou, ale keďže ma nepoznali, doniesli mi aspoň lyžičku. To bežne nepoužívajú. V týchto končinách je zvykom jesť pravou rukou, ľavá je nečistá a používaná na iné účely. No ja som za špinavšiu považovala skôr pravú ruku, keď mi ju všetci podávali, deti si so mnou ťapkali a tak som raz jedla ľavou rukou. Takmer som vyvolala škandál :)
Keďže som sa nevedela úplne dobre najesť zo spoločnej večere, Taaj ma vodil do reštaurácie v centre Tamale. Bola to čínska reštaurácia, aj keď tie jedlá boli čínske len zďaleka. Taaj sem chodieval so mnou, ale nikdy tu nejedával. Jedlo tu totiž bolo niekedy aj 10-násobne drahšie ako miestne. Priemerne som za večeru platila 5 eur (s pivom), vonku sa najesť dalo za 50 centov alebo euro. To platilo aj o vode. Moja litrová fľaša stála asi 50 centov, miestna voda v sáčiku (0,5 l) bola za 2 centy. No a môj 2-3 eurový litrový džús bol braný ako vyslovený luxus. V reštaurácii som jedávala cestoviny so zeleninou, ryžu so zeleninou, praženú ryžu s vajcom, zeleninovú polievku (bola to taká červená omáčka) a ghanské pivo Star. Asi najviac koly za celý život som vypila v Afrike, kvôli tráveniu a ničeniu baktérií :)

Fotky jedla
Fotky plodín

Update: V júli 2013 som tu mala na návšteve nášho ghanského riaditeľa, a tak sme mali možnosť sa porozprávať ešte o veciach, ktoré mi neboli jasné. Tak som sa dozvedela, že som úplne bežne jedávala jedlo pripravené na bambuckom masle. Ghančania zase nepoužívajú slnečnicový olej ako my.

cestovanie | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014