babbles

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Ako nás Afrika nechcela pustiť domov

Neplánovane sme v Ghane zažili najdobrodružnejšiu cestu nášho života.
Cesta z hlavného mesta Ghany Accry do severoghanského mesta Tamale trvá normálne 12 – 13 hodín. Absolvovala som ju na prelome rokov 2011 a 2012 tam aj späť a teraz sme išli v novembri 2017 už aj spolu s mamou do Tamale opäť. Cesta meria podľa Google Maps 625 km, čo je o niečo menej ako z Prahy do Košíc, samozrejme, po úplne iných cestách. Aj s tromi prestávkami a s hodinovým čakaním na nejakého pasažiera sme dorazili do Tamale o 12 hodín. Išli sme po jedinej schopnej ceste v Ghane z juhu na sever, vedie cez druhé najväčšie mesto Kumasi zhruba stredom krajiny a obchádza najväčšiu vodnú nádrž na svete Voltu zo západu. Volta je naozaj obrovská, na dĺžku meria 520 km a jej plocha je okolo 8500 km2. Štátny dopravca STC bus sa za tých 6 rokov výrazne zlepšil. Mali sme nový autobus, stevardku na palube, USB nabíjačku na každom sedadle (naše dve nefungovali) a WiFi zadarmo. Počas cesty sme dostali džúsik a keks. Pred šiestimi rokmi by mi to znelo ako sci-fi. Cesta na osobu stojí 80 ghanských cedis, asi 15 eur.

Trasa Accra - Tamale

Trasa Accra - Tamale


Keď sme o pár dní opúšťali Tamale a smerovali na výlet do národného parku Mole na západe, kúsok cesty sa ide po akkrianskej ceste a prechádza sa mostom cez Bielu Voltu pri dedine Yapei. Už smerom do Mole sme videli kolóny veľkých vozidiel a zátarasy, cez ktoré nás s osobným autom pustili. Na druhý deň sme chceli ostať v Mole aspoň do štvrtej, ale vyraziť sme museli o hodinu skôr, vraj sa ten most zatvára na noc úplne.

Trasa Tamale - Mole

Trasa Tamale - Mole


Najprv sme mostu nevenovali pozornosť, pomýlilo ma, že Mole je smerom na západ a Accra na juh, ale bol to spoločný kúsok cesty. Asi týždeň pred odchodom domov sme išli na stanicu STC bus, aby sme zistili, že štátny dopravca jednoducho neoperuje. Normálne zavreli aspoň na mesiac, kým sa most neopraví. Nejazdilo sa nikam na juh. Choďte si, ako chcete, elegantné riešenie. Ešte sú tu našťastie ďalší traja súkromní dopravcovia, tak nás pán na stanici presmeroval na jedného z nich. Stanica VIP bus bol len malý pozemok pri ceste a na ňom zaparkované dva autobusy. V batožinovom priestore jedného z nich sedeli dvaja chlapi. Spýtala som sa, či jazdia cez Východný koridor – to je jediná možnosť, ako sa dostať do Accry, keď nefunguje bežná cesta. Potvrdili mi to, vyrážajú len o druhej poobede (my sme chceli ranný spoj, lebo tak človek príde ešte večer) a lístky predávajú až v deň cesty od rána. To mi prišlo celkom riskantné – keby sme nezohnali lístok na nedeľný spoj, nestihli by sme pondelňajší let, aj keď bol naplánovaný o 23h.

Východný koridor

Východný koridor


Asi v utorok sme z terasy reštaurácie v centre Tamale uvideli hneď oproti, ale zastrčenú v uličke stanicu druhého operátora VVIP bus. Hneď v ten večer sme sa išli spýtať na cestu a lístky. Máme prísť vo štvrtok o 9h. Vo štvrtok o 9h nám ale lístky nechceli predať, že je ešte skoro. Odvolávala som sa na to, že nám to sľúbil ich šéf. Trvala som na svojom a vyzerala som zúfalo a tak mladí predajcovia prevrátili oči, vymenili si otrávené pohľady a otočili v rezervačnej knihe o dva alebo tri listy ďalej, založili nový dátum na nedeľu a zapísali nás. Zaplatili sme 100 cedis na osobu, čo je síce len o 4 eurá viac ako štátny prepravca, ale ide o 25 % prirážku. Každopádne som bola šťastnou majiteľkou lístkov na nedeľný ranný autobus!

Náš ghanský kamarát Taaj nám dohodol taxikára, že pre nás príde až pred hotel. Normálne taxíky v Tamale fungujú ako MHD a sú zdieľané. Tamale má centrum v tvare päťuholníka okolo centrálneho trhu a z neho vybieha päť hlavných ciest. Po nich jazdia tieto taxíky tam a späť. Keď chceme ísť z jednej cesty na druhú, treba v centre vystúpiť, prejsť peši a zobrať na druhej ceste iný taxík. Jedna cesta stojí na osobu 1,3 cedis (25 eurocentov) a pri trojkolke je to len 1 cedi (19 eurocentov). Ale ak si objedná pasažier taxík len pre seba a po svojej trase mimo tých určených a nebodaj chce odbočiť z asfaltky na prašnú cestu (volali to „inside“ – dovnútra), tak zaplatí aspoň 10 cedis (necelé 2 eurá). Tento dohodnutý taxík išiel pre nás k hotelu a nechal si zaplatiť obidve cesty, teda chcel 20 cedis, ale s kuframi by sme tú desaťminútovú cestu cez prach nedali. I tak ide len o 2 eurá za osobu, takže nijak zvlášť nás taxikár neošklbal. Autobus mal vyrážať o ôsmej, hlásiť sme sa mali o siedmej, tak sme taxikára dohodli na 6:30 pred hotelom, aj to bolo celkom skoro, ale mohol meškať. Ghančania majú čas a nebývajú presní. No taxikár sa rozhodol, že príde o 6:00. Náš názor ho nezaujímal. Odrátala som pol hodiny spánku a budík sme si nastavili na 4:30.

Televízor na stanici

Televízor na stanici


V nedeľu ráno prišiel taxikár presne a tak sme už 6:15 sedeli na stanici VVIP bus. Čakáreň aj kancelária predajcov lístkov sa nachádza v zastrešenom priestore, ale bez jednej steny, čiže vonku. To je v tropickom podnebí úplne pochopiteľné, chrániť sa treba len v období dažďa. Lavice v čakárni majú operadlá v 45° sklone, ale keby som si tak mala ľahnúť, visí mi hlava. Nachádza sa tu aj televízor – moderný, plochý, je tam pustená stanica Nat Geo Wild a je zamrežovaný. Keď nás tam prišlo viac pasažierov, odomkli predné mreže a môžeme pozerať na neprerušený obraz. Už asi druhý deň mám nádchu a necítim sa najvitálnejšie.

Lavice na stanici

Lavice na stanici


Medzičasom nám oznámili, že z pôvodných dvoch spojov o ôsmej a o deviatej spravili jeden autobus a teda pôjdeme o deviatej. Za našu batožinu chcú 20 cedis, STC zobralo 12. Aj Taajovi sa to zdá veľa. Ktovie, či majú také ceny, alebo to bola cena pre simingu – belošku. Lúčime sa s Taajom. Ešte nám stihne povedať, že predvčerom išiel jeho kamoš do Kumasi a museli prejsť cez Voltu trajektom a trvalo to o 6 hodín dlhšie ako normálne.

Cesta k Volte

Cesta k Volte


STC bežne zastavuje po ceste do Accry v Kumasi, kde môžu ľudia vystúpiť a nastúpiť. Ale VVIP má zvlášť autobus pre tých, ktorí idú do Kumasi a zvlášť do Accry. A tak si myslím, že my ideme Východným koridorom okolo Volty, nemusíme ísť trajektom. Ale po hodine jazdy pozerám na GPS, že ideme po Salaga Road a smerujeme priamo k Volte. Po 3 hodinách jazdy dorazíme ku kolóne nákladných áut a autobusov, ktorá končí na brehu Volty. O chvíľu vodič vypne motor aj s klimatizáciou a nemilosrdne sa škvaríme v autobuse, ale aspoň sme v tieni. Vonku nie je o nič príjemnejšie. Chvíľu pozorujeme situáciu a dávame si dve a dve dokopy. Trajekt – žiadny. Fotím si kolónu a pritiahnem si situáciu na brehu, voľným okom to nevidím. A tam, kilometer pred nami, stojí autobus VVIP. Prepočítavam... To je ten včerajší poobedný z druhej alebo tretej hodiny. Teraz je poludnie druhého dňa!

Kolóna s VVIP autobusom na čele

Kolóna s VVIP autobusom na čele


Pasažieri aj vodič sú mimo autobusu, kupujú si niečo pod zub od žien, ktoré si tu postavili provizórne stánky, modlia sa, keď je čas, vykonávajú potrebu v šáchorí... A začínajú sa hádať. Pasažieri hulákajú na vodiča aj na seba navzájom a všetko sa deje v dagbančine, severoghanskom jazyku, z ktorého poznám niekoľko málo slov a viet... Natŕčam uši, žalúdok stiahnutý, rozumiem, že vodič tu chce skončiť. Občas nám beloškám niektorý pasažier preloží momentálnu situáciu do angličtiny. Akční pasažieri vymysleli, že ideme na trajekt peši. Podnikavý Číňan nám vysvetľuje, že má na druhej strane Volty veeeľa autobusov a vezme nás do Accry. Super, aspoň sa niečo konečne rieši. Na trojkolkovú motokáru s korbou naložíme naše batožiny. Jeden spolucestujúci sa rozčuľuje, lebo má v batožinovom priestore živé kozy. Tie na motokáru nejdú. Utekáme k brehu asi kilometer, nestíhame za našimi kuframi, všade je prach, výfukové plyny a popoludňajšie ostré slnko.

Kolóna pri Volte

Kolóna pri Volte


Akurát dorazil z druhého brehu prievoz (po dvoch hodinách prvý). Priviezol tri vozidlá. Na brehu ich čaká ďalších 500. Keby tá istá spoločnosť neprepravovala hore-dole svoje autobusy, ale len ľudí a jeden autobus by išiel z Accry po Voltu a späť a druhý od Volty do Tamale a späť, ušetrili by miesto. Uskakujeme vychádzajúcim vozidlám, ktoré sa predierajú cez dav. Naša skupina z autobusu sa drží pohromade, natlačíme sa na nástupnú plošinu prievozu. Akčný cestujúci v košeli s kufríkom navrhne, že zaplatí za nás 34 spolucestujúcich a potom mu to vrátime. (Kto by to spravil na Slovensku?) Číňan nešťastne poskakuje okolo, že mu zbili šoféra na druhej strane Volty, až musel ísť do nemocnice a nemá pre nás autobus (tých jeho veeeľa autobusov bol jeden). Nemal by to byť problém, nejaký autobus sa tam nájde. Ale zrazu, keď už spolucestujúci s kufríkom vyťahoval peniaze, sa všetci zvrtli o 180° a že ideme Východným koridorom. Nechápem, ktorá udalosť či moment predchádzal tomuto rozhodnutiu, ale šliapeme naspäť k nášmu autobusu. Motokáru s kuframi sme už štvrťhodinu nevideli. Až pri autobuse mi došlo, že vodič sa na tom rozhodnutí nepodieľal, pretože sedel vo svojom autobuse. Stále trval na tom, že on nejde cez Východný koridor, že tu počká na trajekt. Jedna cestujúca to už nevydržala a začala vodiča mlátiť. Odtiahli ju, ale vodič hovorí, že je vystresovaný. Kufríkový muž ho upokojuje, kašlite na ňu, pohoda, je nedeľa. Batožiny aj väčšina spolucestujúcich ostala vonku. Frustrovaný šofér sa rozhodol zaradiť do radu na trajekt. Lenže africký rad má aspoň päť radov a keď je miesto, vytvorí sa ďalší. Okolo Volty sú mokrade a keďže sa vodič rozhodol spraviť si bočný rad cez trávy, zapadli sme kolesom do jamy. Ako tak visíme nad močariskom, premietam si, čo všetko musím držať nad hladinou (stačí foťáky a pas). Našťastie si tu všetci pomáhajú a vystresovaného vodiča sa podarilo vytiahnuť. Upokojil sa a rozhodol sa, že teda to otáčame a ideme tým Východným koridorom. Pri Volte sme stvrdli tri a pol hodiny.

Batožiny na motokáre

Batožiny na motokáre


Šofér majstrovsky otočí autobus na takej malej ploche, na akej by ho v Európe neotočil ani žeriav. Sedím pri tom priamo v ňom, ale aj tak nechápem, ako to spravil. Vonku začínajú nakladať batožinu z trojkolky, ale naše kufre na nej stále ostávajú. Vybehnem von, že si ich naložím sama a vtom na mňa štekne nejaký pán, či sú kufre moje a že mu mám zaplatiť 4 cedis. Dokelu, za čo? Že si mi ich povozil hore-dole a zamlátil od červeného prachu? No nič, službu vykonal, benzín minul, to, že sme sa my rozhodovali, ako vietor fúkal, nie je jeho vina. Konečne sa pohneme smerom od Volty.

Po niekoľkých kilometroch ide oproti autobus spoločnosti VVIP. Náš vodič mu len mávne a zatrúbi na pozdrav. Nie že by mu oznámil, aká je situácia na Volte a že sa má otočiť. Nie že by to bol býval kolegom oznámil ešte ten vodič zo včera...

Vedľa sediaceho pasažiera, s ktorým sme sa počas zastávky rozprávali, sa pýtam, či musíme ísť teraz celú cestu až do Tamale naspäť a potom na Východný koridor. Ale kdeže, odpovedá mi, tu kúsok v Salage je ešte odbočka na východ. Podľa mapy má pravdu, v Salage sú dokonca dve odbočky a potom už žiadna. Bola som zvedavá, ktorou pôjdeme, tak sledujem GPS. Prejdeme jednu, nakoniec aj druhú a bodka aktuálnej polohy sa nekompromisne vzďaľuje a smeruje do Tamale. Tak sa pýtam znovu. Tu sa dostávame k javu, s ktorým som sa v Ghane stretávala často, ale je to pre mňa nadprirodzená záhada. Jediným vysvetlením by bolo, že Ghančania sa dorozumievajú telepaticky. Bez toho, že by sa náš spolucestujúci rozprával s niekým, bez toho, že by vodič svoj zámer oznámil nahlas do autobusu, jednoducho bez akejkoľvek zmeny od odpovede „V Salage odbočíme“ mi odpovedá, áno, ideme naspäť do Tamale a tam uvidíme, či pôjdeme cez Východný koridor.

Premkla ma panika a štartujeme medzinárodnú mobilizáciu. Keďže nám s Taajom z neznámeho dôvodu nefungujú navzájom sms, ako prostredníka používame môjho oca. S Taajom si píšu cez Messenger a nám slovenské sms prechádzajú. Teda ak sme v oblasti, kde je signál, a toho je v buši medzi dedinami zúfalo málo. Keď nám VVIP ešte teraz večer dá autobus cez Východný koridor, bude dobre. Keď budeme mať čakať do ďalšieho rána, nestihneme lietadlo. Nehovoriac o tom, že nemáme kde spať. Z Tamale do Accry funguje letecké spojenie. Predtým sme ho neriešili kvôli cene, ale teraz by sme ho brali. Taaj zisťuje, že lety sú obsadené. Aj na internete nie sú letenky dostupné na dnes ani na zajtra. Ďalšou možnosťou je súkromne si požičať auto. Nechcem ani pomyslieť na tú cenu, platiť cestu tam aj späť. A či niekto bude ochotný ísť na noc. Mimochodom, už nám je jasné, že zarezervovaný nocľah v Accre nestíhame, ale netušíme, kde strávime noc.

Asi o pol ôsmej večer po vyše 10 hodinách na ceste sme v Tamale. V bode nula. Ako výlet k Volte dobré, ale stresy, či stihneme lietadlo, nie. Autobus odbočil doprava a zastavil. Vystúpilo asi päť ľudí, ktorým sa už neoplatilo ísť do Accry a stratiť tak ďalší deň, a my pokračujeme ďalej. Skontrolujem GPS a vidím, že smerujeme do Yendi, teda na Východný koridor. Zastavujeme medzinárodné pátranie, po pol dni sme konečne pokojné. Snažíme sa oddýchnuť si a pokúsiť sa spať. Autobus je pohodlný, na šírku má len dve plus jedno sedadlo a aj priestor na nohy je veľkorysý. Vo vzduchu stále visí otáznik, či nebolo treba vymeniť v Tamale autobus a šoféra. Ale to sú zrejme len európske predpisy, Afričania sa takými hlúposťami nezaoberajú. Stačilo len dotankovať. V Yendi zastavujeme na večeru, my si kupujeme len pitie, so stiahnutým žalúdkom sa nám nechcelo veľmi jesť a ani tu nič také pre nás nemajú.

Z domova v sms aj po rozume nám chodia otázky typu prečo. Pýtať sa na dôvody v Afrike nemá zmysel. Väčšinu z udalostí a rozhodnutí neviem vysvetliť, môžem si len domýšľať. Tu sa nerieši, čo by bolo keby a ako to malo byť. Je to takto. Takže moja odpoveď je – lebo Afrika. Toto je Afrika.

Celý autobus už pokojne oddychoval, medzi spánkom som po očku sledovala vodiča. Východný koridor neoplýva asfaltovými cestami. Sú tu výmole také hlboké, že si autobus hocikedy škrtne podvozok, rolety a viacnásobné retardéry, ktoré vodič už len preletel bez brzdenia. O hrkanie a príšerné zvuky nemáme celú noc núdzu.

Ako beloškám naučeným predvídať a plánovať (Afričania žijú tu a teraz) sa nám prorocká veta vyplnila: Asi o pol šiestej nad ránom, po 20 hodinách šoférovania, vodič zaspal a zišiel z cesty. Zobudilo nás kovové škrípanie a náraz. Autobus pravými kolesami zapadol do betónového kanála, hlbokého jarku. Našťastie sa nikomu nič nestalo, ale autobus už nemohol pokračovať ďalej. Predok s dverami bol zapadnutý do jarku, nakloneným autobusom sme sa teda šplhali dozadu a vyskakovali sme zadnými núdzovými dvierkami vyše dva metre nad zemou. Pasažieri si pomáhali navzájom, medzi nami bol aj dedko o paličke a dojčiaca matka. A koniec koncov aj naša mama ako dôchodkyňa.

Autobus v jarku

Autobus v jarku


V takej situácii, keď vám všetko dôjde, sa ozvú aj črevá o svoju úlohu. Ale ste na hlavnej ceste, síce je ešte chvíľku šero, ale ľudia už dávno pobehujú, dokonca sa zbiehajú k nehode, oproti je škola... Nedá sa, nenastal ich čas. Píšem domov päťdesiatu sms, tentokrát rezignovanú. Samozrejmý mikrospánok, havarovali sme. Oco odpisuje, že už by ho trafil šľak a bol by pokoj. Tu nám nepomôže už ani Taaj. Sme blízko hraníc s republikou Togo. Je tu iné etnikum, iná reč. Príroda je hornatá, podnebie vlhké a zelené. Z 34 pasažierov nás je už niečo vyše 20. V každom bode cesty sa niekto odpojil. Tí, čo nakoniec išli trajektom, sú už možno v Accre. Najskôr postávame pri ceste. Spolucestujúci tvrdia, že príde náhradný autobus alebo odťahovka.

Autobus v jarku

Autobus v jarku


Náhradný autobus to má z Accry aj z Tamale dosť ďaleko. Niekoľko hodín. Odťahovka? Laicky, ale európsky predvídavo zhodnotím metódou kuknem a vidím, že nemá šancu. Autobus nielen že sedí v priekope, ale má prednú nápravu prehodenú cez balvan. To zvládne tak žeriav. Vodič zohnal 30 cm drevené doštičky a snaží sa nimi poprosiť autobus, aby vyskočil na cestu sám. Neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Akční spolucestujúci lezú pod autobus, meditujú, riešia. Ostatní sa modlia, sedia alebo ležia na chodníku. My si nájdeme lavičku pod stromom, kde je opravovňa motoriek (stôl, olej a chalan). Lavička je jeho, ale nechá nás sedieť.

Pasažieri ironicky vyslovujú VVIP (very very important person), že sú hrozní, ako sa to mohlo stať a trvajú na tom, že si zaplatili cestu a nech ich láskavo VVIP dopraví do Accry.

Prichádza „odťahovka“ – nákladné auto s ramenom s hákom na korbe. Robotníci najskôr špekulujú, z ktorej strany auto pristaviť. Skúšajú spredu. Autobusu omotajú o karosériu reťaz a pomaly zdvíhajú. Pohne sa o pár centimetrov, potom to chrupne a autobusu vylomia „predné zuby“. Upokojujem mamu, že to sú len plasty, autobus ostáva pojazdný, aj keď mu tam trčia všetky črevá. Odťahováci auto preparkujú o 90°, postavia ho rovno do cesty. Ešte pár pokusov a keď sa nákladné auto s ramenom skoro zrúti tiež, myknú plecami a odchádzajú. Ja som vám to hovorila...

Odťahovka

Odťahovka


Neskôr priniesli na pníky narezané guľatiny a s nimi sa pokúšali autobus vyslobodiť. Tipujem, že tam stojí dodnes.

Premýšľam, koľko som ochotná zaplatiť komukoľvek za cestu do Accry. Je to ešte 250 km. Skončili sme v dedinke Jasikan, najbližšie mesto je Hohoe. Je niečo medzi 6. a 7. hodinou ráno. Rozhodnem sa, že o dvanástej začnem panikáriť. Prichádza nejaký autobus a zastavuje na mieste nehody. Náš vodič niekde v dedine niečo rieši, zastupuje ho jeden z akčných pasažierov. Ukazuje na belošky, my vyskočíme na rovné nohy a pribehneme k nim. Vraj majú v autobuse voľných 5 miest, môžu nás zobrať do Accry. Tri mladé baby z nášho autobusu naskakujú a my s nevinným úsmevom podotkneme, že máme ešte batožinu v kufri autobusu. Všetci sa čudujú a my sa divíme naspäť, že čo je čudné na tom, že ako očividne nie miestne máme batožinu. Vraj ale v autobuse nemajú miesto na ďalšie kufre. (Neverím! Keby bol autobus plne obsadený, kam by dali batožinu? Batožinový priestor je úplne štandardný a miesto tam je.) Jeden pán navrhne, nech mu dám telefónne číslo, že keď prídu do Accry, batožinu mi donesú. Mala som chuť sa hystericky zasmiať. Vysvetľovala som, že my dnes letíme a kufre neopustím. Situáciu pochopili ďalší spolucestujúci, naskákali cez nás do náhradného autobusu a ten odfrčal. Chcelo sa mi plakať.

O nejaký čas sa situácia opakovala, prišiel autobus VVIP. Opäť mali pár voľných miest a ja som nemienila šancu prepásť. Zase raz „nemali voľné miesto“ na kufre, spýtala som sa, či môžu ísť do autobusu. Sprievodcovi sa to nepáčilo, ale za malý bakšiš by možno aj zvolil. Tak som skočila ku kufru autobusu a nahlas zvolala, že či mi ho môže niekto otvoriť, alebo ho otváram sama. Nikto nereagoval, tak som skúsila otvoriť jedny dvere, ale nanešťastie to boli tie s kozami. Priskočil ku mne pasažier, dvere pribuchol a vynadal mi. Vynadala som mu naspäť, že potrebujem svoje kufre, že už musím odísť, potrebujeme stihnúť let a idem hoci aj taxíkom. Vraj kufre nemôžem vybrať, lebo je autobus naklonený a treba ich vyberať z druhej strany, ktorá je zablokovaná. Môj zlatý, cestovala som toľkými autobusmi, že viem, že batožinový priestor je dosiahnuteľný z obidvoch strán a keď som mohla ja vyskočiť z nakloneného autobusu, tak z neho ten kufor vytiahnem úplne jednoducho. Urazila som sa, naštvaná som stála s prekríženými rukami a zazerala na autobus z chodníka oproti. Samozrejme, náhradný autobus opäť odišiel.

Zase sa stal spomínaný jav. Bez toho, že by niekto s niekým hovoril, sa zorganizoval náš odchod. Pozerala som na nich, nikto s nikým netelefonoval, nehovoril, nevybavoval. Asi o desať minút na mňa chlapík, čo mi vynadal, mávol, nech si vyberiem kufre. Boli celé zaprášené a od kozích chlpov. Vraj nás berú na korbu trojkolky na najbližšiu stanicu, máme ísť taxíkom do Hohoe a odtiaľ autobusom do Accry. Nestíhala som si to ani uvedomovať a pamätať, mala som milión otázok, kde je stanica, ako nájdem autobus, ale nebolo treba, lebo od tej chvíle sa všetko dialo samé a ľudia nám pomáhali.

Cesta z Jasikanu do Hohoe

Cesta z Jasikanu do Hohoe


Naložili nás na korbu trojkolky aj s kuframi, odviezli kúsok na stanicu. Vypýtali si samozrejme za to 5 cedis. Preložili nám kufre do taxíku. V ňom sedel náš najbližší spolucestujúci, že nám pomôže ísť do Accry, aj on sa tam potrebuje dostať. Zrejme tam pracoval. Cestoval v košeli, ale mal ju celú špinavú z dobrodružnej cesty. Okrem neho v taxíku sedela miestna mladá pani. Ideme z Jasikanu do Hohoe, je to hodina cesty po prachu a hlbokých výmoľoch. Cestička je miestami dosť úzka, vedie cez vysokú džungľu, autobusu by sa tu išlo ťažko a ja pochopím, prečo sa na to STC vykašľalo a aj náš šofér chcel ísť cez Voltu. Akurát ten nápad mali všetci a lodnú prepravu jednoducho neposilnili.

Cesta z Jasikanu do Hohoe

Cesta z Jasikanu do Hohoe


Kvôli prachu dýchame v taxíku cez šatky, ale výhľady sú krásne. Východnú časť Ghany som nepoznala, tak mi ju chcel osud asi ukázať. V Hohoe platíme za cestu všetci rovnako, aj Hohoečanka, aj Tamalčan, aj belošky po 10 cedis (necelé 2 eurá) a za batožiny ešte ďalších 5. Taxík zabrzdí rovno pri autobuse do Accry, kde nás opäť preložia. Kupujeme si dva lístky po 30 cedis (asi 5,70 eur). Ide o takú dodávku s 15 sedadlami, volajú ju tro-tro. Sedadlá sú miniatúrne, kolená sa mi o 15 cm nezmestia do priestoru na to určeného, sedím bokom. Máme úplne zadné sedadlá a toto tro-tro má aj zadné dvere.

Tro-tro a náš spolucestujúci

Tro-tro a náš spolucestujúci


Vodič sa zháčil, keď videl naše zamlátené kufre a znechutene nám oznámil, že sú veľmi špinavé. Chce sa mi smiať – do najhoršieho dopravného prostriedku sú naše kufre príliš špinavé. Zahrám mu na city a tromfujem tým, že sme mali nehodu. Súcíti s nami, vytiahne špinavú handru a obúcha nám trochu kufre do prijateľnej miery špinavosti.

Tro-tro nemá batožinový priestor, ani na streche sa nič nepreváža. Všetko sa dáva pod sedadlá alebo do uličky. Obidva priestory sú desaťcentimetrové. Vodič so sprievodcom špekulujú nad kuframi. Meditujú, pozerajú sa na kufre, či sa nechcú náhodou samy vyriešiť. Napríklad sa vypariť. Pochopila som, pýtam sa mamy, či jej nevadí, keď vyhodím ďalších 6 eur. Samozrejme, mohli sme prísť o oveľa viac.

Špinavý kufor

Špinavý kufor


Madam, riešime vaše kufre, osloví ma týpek po štvrťhodine špekulovania. Jasné, vidím, tak ja ti poviem, čo bude. Kúpim sedadlo pre kufre. V tú sekundu sa mi zhmotnil pred nosom lístok a chalani boli úplne šťastní. Chytil menší kufor a kolmo po dĺžke ho vrazil a zabúchal päsťou hlboko do sedadla, až som sa vnútorne zmierovala s tým, že kolieska na ceste z Accry do Viedne jednoducho nebudeme mať. Naňho položil väčší kufor, že trčal tak, že by sa nezavreli dvere. Už mi došla trpezlivosť, hovorím, nie tak, ale opačne, takto ho otoč po dĺžke. Výborne, zavri dvere, štartuj a ideme. Už mám toho po 24 hodinách dosť a trochu som ich zorganizovala.

Stiesnená cesta do Accry

Stiesnená cesta do Accry


Ako som dostala kufor pod nos, nádcha-nenádcha, ten smrad z capa sa nedal necítiť. Boli sme zakliesnené bez pohnutia 4 ďalšie hodiny. Predstavovala som si dva medzinárodné lety v oblečení napáchnutom kozou. Míňali sa mi aj posledné zásoby vreckoviek a toaletného papiera. Aj by sme si rady trošku pospali, ale na hrboľatej ceste sme vzadu nadskakovali 10 cm do výšky. Bez preháňania sme mali svalovicu, modriny, dotlačenú pečeň a niekoľkokrát mi vyrazilo dych. Aspoň že to vodič na asfalte vytúroval, ako sa dalo a cesta odsýpala. Ale tie retardéry, ktoré dával v plnej rýchlosti, prispievali k celkovej masáži tela až po mozog.

Tro-tro cestou v Accre zastavovalo, kde ľudia potrebovali a tak nás vyhodili blízko pri letisku. Vtom mi pípla sms, že let bude tri až štyri hodiny meškať. Meškanie by ani tak nevadilo po tom všetkom, ale tešila som sa, že o jedenástej večer v lietadle bude možné si pospať. Takto nás po prebdetej noci čakala noc na letisku.

Bolo asi pol tretej poobede, keď sme dorazili na letisko. Zamierili sme rovno na toalety, kde bola práve upratovačka. Museli sme vyzerať hrozne, lebo sa nás pýtala, či sa chceme prezliecť. Len som jej povedala, že hlavne potrebujeme umyť tie kufre. Chytila handru a poumývala nám ich dočista. Len mi padla sánka, predstavovala som si, ako ich drhnem mokrým toaleťákom. Vďačne som jej nechala bakšiš, aj keď ho vôbec nečakala. Spýtala som sa jej na úschovňu batožín, ale že nič také čudné tu na letisku nemajú. Tvárila sa, ako by som sa jej spýtala, kde si tu môžem kúpiť kravu. Ochotne sa ale ponúkla, že nám kufre postráži ona. Trvala na tom, aby sme si ich zamkli. Dala ich do skrinky pod umývadlo, na ne položila ešte vedro. Museli sme jej sľúbiť, že sa vrátime určite do piatej, lebo vtedy končí a nevie, čo by robila, keby sme neprišli.

Odišli sme taxíkom do mesta na otočku, dosť veľa nás to stálo, ale to je iný príbeh. Rozčarované a nahnevané sme taxikárovi síce zaplatili najmenej, koľko sa dalo, ale nezabudli sme mu vynadať, ako sme sem prišli pomáhať a nie sme žiadni bohatí turisti.

Čakáme v príletovej hale, je to opäť len krytý priestor vonku a príletová preto, že v odletovej nie sú sedadlá. Logicky by som to asi vymenila, ale logiku tu hľadať netreba. Vôbec to nemyslím urážlivo, celkom sa mi to ako miestny kolorit páči – vypnúť na čas logiku. Čítame si teda prílety a na všetkých dnešných tamalských letoch svieti cancelled alebo delayed, teda buď boli zrušené, alebo ešte meškali. A teda naša dobrodružná cesta sa zrazu zdala ako jediná možná cesta z Tamale do Accry a vlastne sme mali šťastie, že sme nestavili na žiadny iný spôsob prepravy.

Príletová hala

Príletová hala


O 23:00 nás poslali už na gate, kde bola vypeckovaná klíma tak, že som mala na sebe všetky teplé veci v niekoľkých vrstvách a aj tak som sa klepala. Museli sme tu čakať ešte takmer 4 hodiny, takže tam ochorela aj mama. Nechápem, ako v týchto podmienkach dokážu existovať Afričanky v žabkách a Afričania v košeliach s krátkym rukávom. Vedľa sediaceho spolucestujúceho som poprosila, či sa môžem pripojiť na jeho nabíjačku. Na niektorých miestach majú len britské zásuvky a presne ten adaptér som si nechala doma. Totiž na väčšine miest v Ghane majú univerzálne zásuvky. V gate vládla bezpečná atmosféra a tak som aj na chvíľku zaspala. Letecká spoločnosť nám poskytla jedlo a pitie zadarmo a vystavila potvrdenie o meškaní. Možno dostaneme aj kompenzáciu.

Niečo pred treťou sme sa dostali do lietadla a prvá hodina letu prebiehala v takých turbulenciách, aké som nikdy nezažila. Mali nám pripomenúť tie hrkavé cesty Afriky. Ledva nám jedlo a nápoje nepovyskakovalo z tácok.

Samozrejme, kvôli meškajúcemu letu sme nestihli prípoj v Londýne, ale keďže to bola frekventovaná trasa Londýn – Viedeň, nečakali sme veľmi dlho a pred 16h dosadáme vo Viedni. Čakajú nás tu 2 stupne. Liečime sa a na teplotu sme si zvykli až o týždeň alebo dva.

Z dvanásťhodinovej cesty z Tamale do Accry sa stala tridsaťhodinová. Na cestách sme celkovo boli od nedele 4:30 ráno do utorka 18:00, kedy sme dorazili domov.

Som skôr turista, ktorý má rád veci aspoň približne naplánované a neznáša prekvapenia. Chcem vedieť, kde budem spať a ako sa budem prepravovať. Nevadí mi nepohodlie, ale potrebujem istotu. Vždy som obdivovala cestovateľov, ktorí tieto veci neriešia. Napriek tomu, že tak asi nikdy cestovať nebudem, viem, že by som to zvládla. Dokázali sme si, že to všetko vieme prežiť a že aj keď udalosti nejdú podľa plánu, nakoniec vždy dopadnú dobre. Afrika Európana učí žiť v prítomnosti, riešiť problém, až keď nastane, alebo sa o to aspoň pokúsiť. Tu má totiž každý čas. Všetok čas sveta.

cestovanie | stály odkaz

Komentáre

  1. Cestování
    Dobrý den, to je úplně fascinující cesta :) Co bychza to dala něco takového zažít. Chtěla jsem se zeptat jak a odkud jste vlastně letěli? Kolik přestupu jste zažili? A řešili jste před odletem nějaké parkování na letišti? Mám na mysli něco jako tohle https://fixparking.cz Omlouvám se za tolik otázek :)
    publikované: 16.04.2020 11:38 | autor: Maty (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014